2006 CRESPI CUP

Parabiago, 15.-17.9.2006
Tradičné 7. medzinárodné stretnutie bonsajov a suiseki v Parabiagu sa uskutečnilo 15.-17.9.2006. Na prvý pohľad prekvapivé, alebo pre mňa nezvyčajné, bolo ohromné množstvo návštevníkov – od profesionálov cez amatérov až po zvedavcov, ktorých prilákala hojná účasť známych demonštrátorov, resp. veľké zľavy na rastliny, misky i ostatný materiál.
Pre odborníkov bol najväčším ťahákom Shotaro Kawahara, popredný japonský bonsajový majster, ktorý počas priebehu akcie vytvoril s pomocou viacerých asistentov (medzi inými i Juraj Marcinko zo Švajčiarska ) krásny zmiešaný lesík a v nedeľu remodeloval statný exemplár Prunus mume. Okrem Shotara Kawaharu predviedli svoje umenie aj ďalší demonštrátori, ako Alain Arnaud z Francúzska, Robert Barth z Nemecka, Jean-Patrick Jaccard zo Švajčiarska, Antonio J.F.Ponce zo Španielska, Carlos Van der Vaart z Holandska a iní.
V nedeľu prebehla celodenná akcia pod názvom „Demonštrácia súčasných techník“, počas ktorej tvarovali zástupcovia všetkých popredných talianskych bonsajových stredísk (M.Andolfo, S.Segneri, E.Savini, S.Liporace, H.Suzuki, N.Kijiwara a i.). Množstvo demonštrátorov i pozorne sledujúcich návštevníkov dokumentovalo vedúce postaveni talianskej bonsaistiky v Európe, čo bolo možné vidieť i na vystavených súťažných exponátoch, ktoré mali dostatok priestoru a nechýbali ani štýlové tokonoma kazari.
Horšie na tom boli suiseki, ktoré boli tradične vystavené v “ podkroví“ predajnej časti Crespi bonsai centra, kde ostré protisvetlo robilo problém nielen fotografom. Vystavených bolo 53 suiseki, z čoho takmer polovicu tvorili známe talianske „liguráky“. Keďže všetky suiseki boli do súťaže vopred vybrané, boli veľmi dobrej kvality, až na jednu výnimku, ktorá asi potvrdzovala pravidlo?!
Držiteľom Suiseki Crespi Cupu sa stal Claudio Villa so svojím známym ligurským pohorím, imitujúcim japonské Furuya-ishi, nielen svojím vzhľadom, ale aj perfektnou daizou. Čestné uznanie získali Lorenzo Sonzini a Harald Lehner. Ostatné suiseki mali zostnať nepoznané, pretože súťaž bola „anonymná“, ale viaceré kamene boli vystavené už v minulosti, takže bolo možné identifikovať mnohých vystavovateľov. (Napr. víťazné suiseki dostalo v roku 2004 v Parabiagu hlavnú cenu AIAS a v roku 2005 v Arcu cenu BCI.) Mne osobne sa najviac páčil krásny mizutamari-ishi Chiary Padrini.
Čo dodať na záver? Krásne počasie i prostredie. Množstvo ľudí – neznámych i starých známych. Podnetné workshopy i exponáty. Bohatá ponuka rastlín, misiek i ostatného materiálu. Jediná vec, ktorá mi vadila, bol nevyhovujúci výstavný priestor pre suiseki.

Michal Šebo